Články
|
Jozef Melichár
„Boli sme vystrašení, pretože sme videli niektorých chlapcov „strážnikov” správať sa k druhým ako by to boli ohavné zvieratá, užívali si krutosť, kým iní chlapci „väzni” sa stali poslušnými , dehumanizovanými ľuďmi, ktorí mysleli len na útek, ktorí mysleli len na svoje individuálne prežitie a nakoniec, po niekoľkých dňoch začali nenávidieť strážcov viac a viac.”
V roku 1971 sa na americkej univerzite uskutočnil jedinečný sociálnopsychologický experiment. Jeho autorom bol tamojší profesor Phlip Zimbardo spolu s kolegami Craigom Haney a Curtisom Banksom.
Cieľom experimentu bolo v čo najvernejšej simulácii väzenia sledovať správanie zdravých, náhodne vybraných jedincov, ktorým sú náhodne pridelené roly väzňov a roly strážnikov.
Výskumníci boli zvedaví, do akej miery ovplyvňuje prostredie a situácia konanie a psychiku jedincov, do akej miery ich dokáže zmeniť. Ako sa stotožnia so svojimi rolami a ako sa budú správať?
Experiment plánovaný na dva týždne sa skončil už po šiestich dňoch. Za túto dobu boli prepustení 4 jedinci z väzňov pre nervové zrútenie, takzvané väzenie spĺňalo takmer všetky charakteristiky väzníc nám dobre známych z filmov. Dochádzalo k týraniu, zneužívaniu moci i k sexuálnemu zneužívaniu.
Predstavte si, že jedného dňa nájdete v novinách inzerát, ktorý hľadá účastníkov pre experiment simulujúci väzenie. Je leto a vy nemáte a prácu. Výskumníci vám ponúkajú slušnú sumu na deň, stravu i ubytovanie, a tak trošku z nudy a trochu pre zábavu sa prihlásite.
Po absolvovaní sady testov je zo 70 prihlásených vybratých 24, medzi ktorými ste aj vy. Testy a rozhovory prefiltrovali osoby náchylné k psychickým závislostiam, úzkosti alebo iným problémom, ktoré by mohli ovplyvniť účasť v experimente.
Je vybraných 24 najnormálnejších a najzdravších prihlásených zo 70. Vy medzi nimi. Všetci ste študenti na univerzite, všetci ste milí a normálni ľudia.
Je vám povedané, že v experimente môžete zohrať dve roly: strážnik a väzeň. O role rozhoduje jednoduchý hod mincou.
V dohodnutý deň zastavilo pred domom účastníkov vybraných pre rolu väzňa policajné auto. Policajt pred všetkými susedmi a známymi prečítal práva, prehľadal ich, nasadil putá a odviezol na policajnú stanicu. Na policajnej stanici im zobrali odtlačky prstov a po ostatných formalitách ich odviezli do väzenia.
Prijali ich strážnici v kaki uniformách, boli to kolegovia študenti z druhej strany mince, so slnečnými okuliarmi ako vystrihnutí z väzenského filmu. Prikázali im vyzliecť sa, postriekali ich dezinfekčným sprejom, dali im jednoduchú väzenskú uniformu podobnú nočnej košeli, nasadili sieťku na vlasy a na nohy jednoduché šľapky a na jednu nohu menšiu symbolickú reťaz. Na prsiach identifikačné číslo.
V noci prišli strážnici a prinútili väzňov zoradiť sa pred cely. Väzni boli v dobrej nálade. Rozprávali sa, trošku sa sťažovali, trošku si robili srandu. Všetci boli tak trochu v rozpakoch a tak trochu zvedaví ako bude experiment pokračovať. Avšak smiech im dlho nevydržal. Stanford Prison experiment, ktorý mal pôvodne trvať dva týždne, museli experimentátori ukončiť len po 6 dňoch.
4 z väzňov boli prepustení pre psychické problémy a ostatní prosili o prepustenie. Zdôrazňujem: žiadali o prepustenie z väzenia. Nepovedali: končím s experimentom. Pri otázke výskumníka, či by sa boli ochotní vzdať sa peňazí, všetci povedali: áno, urobím čokoľvek, len ma prepsuťte. Dostaňte ma s tadiaľto.“
Zo simulácie väzenia sa stalo v hlavách všetkých dotyčných skutočné, nefalšované väzenie. Plne vo svojich rolách, väzni si hovorili číslom, predstavovali sa číslom. Strážnici napriek tomu, že to nebolo platené pracovali nadčasy a vyvíjali prekvapujúco veľké úsilie.
Akú psychickú silu ba až mágiu mal experiment, pekne ilustruje jedna situácia. Autori, aby bol experiment čo najautentickejší, pribrali ako asistenta muža, ktorý strávil sedemnásť rokov vo väzení.
Ten si zahral predsedu takzvanej prepúšťajúcej komisie, ktorá si postupne volala a spovedala väzňov. Z neskorších analýz videozáznamov zistili, že tento bývalý väzeň sa správal a využíval rovnaké psychologické stratégie ako zneistiť a rozobrať väzňov, ako vedúci jeho prepúšťajúcej komisie v skutočnom väzení. Ako takmer každý účastník tohto experimentu, bol pri obzretí sa, svojou rolou znechutený sám nad sebou.
Sám autor hovorí, že skončili z dvoch dôvodov. Prvým z nich boli videokazety, na ktorých strážcovia z nočnej služby stupňovali zneužívanie svojej moci, keď predpokladali, že nie sú sledovaní. Nuda ich priviedla až k pornografickému a degradujúcemu zneužívaniu väzňov.
Druhým dôvodom bola Christina Maslach, asistujúca psychologička, ktorá bola požiadaná, aby spravila niekoľko interview s účastníkmi výskumu. Tá ako jediný nezaujatý pozorovateĺ zhrozená so stavom väzňov i podmienkami vo väznici, ktoré sa stále zhoršovali a ktoré autori výskumu prehliadali (napríklad väzni museli chodiť na záchod s vrecami na hlave alebo na záchod vôbec chodiť nesmeli), nezdieľala nadšenie experimentátorov a ako prvá osoba v styku s experimentom apelovala na etickú stránku a na okamžité prerušenie experimentu. „Kto si, že robíš tým chlapcom také strašné veci!“ obrátila sa na Zimbarda.
Ten si sám neskôr uvedomil, že sa spolu s kolegami dostal do vlastnej pasce. Hranica medzi skutočnou väznicou a experimentom sa stále zmenšovala a ani sami strojcovia výskumu už nemali jasno v svojich rolách a cieľoch. Spätne zistili, že v istých chvíľach sa sami správali ako správcovia väznice a nie ako psychológia riadiaci experiment.
Christina Maslach neskôr povedala: „Stanford Prison experiment nie je príbeh o osamelom indivíduu ktoré vzdoruje väčšine. Skôr je to príbeh o väčšine – o tom ako každý, kto mal dočinenia s experimentom (účastníci, výskumníci, diváci, konzultanti, rodina i kamaráti) mu totálne prepadol. Sila situácie ovládla osobnosť a to je kľúčový moment príbehu.“
Napriek občasným vzdorom a individuálnym prejavom mali väzni s narastajúcim časom tendencie k čoraz väčšej anonymite a bezmocnosti. Dômyselné opatrenia strážnikov z nich postupne spravili anonymný, trochu hlúpy a odovzdaný dav mužov v nočných košeliach s číslom a sieťkou na vlasoch.
Nedôverovali si sami medzi sebou a jediny spoločný pocit bola nenávisť voči strážnikom. Tá sa však prejavovala len v akejsi zombie pasívnej polohe- väzni sa naučili vnímať situáciu ako bezvýchodiskovú.
Prvá skupina boli tí „dobrí“. Minimálne iniciatívni, nezúčastňovali sa šikanovania. Občas preukázali väzňom malé služby a väzni ich za to mali radi. Na druhej strane neboli schopní zasiahnuť a zastaviť svojich sadistickejších kolegov. Nezašli za experimentátorom a nepovedali mu - toto treba zastaviť. Dejú sa tam strašné veci. Nezasiahli ani vtedy, keď bol väzeň proti všetkým pravidlám držaný na samotke.
Svojím spôsobom sú to oni, kto udržiava väzenie v chode. Využívajú brutalitu duhých, aby sa mohli vymedziť ako dobrí. Potrebovali bojazlivú priateľskosť väzňov, aby sa cítili potrební.
Druhou skupinou boli prísni ale féroví a pravidlá dodržiavajúci strážnici, ktorý však takisto nedokázali nájsť dostatok odvahy na zastavenie svojich horších kolegov.
A treťou bola skupina, jedinci, ktorí zrejme nachádzali v situácii potešenie. Nemali zábrany a po niekoľkých dňoch boli majstrami vo svoje role. V role, ktorej úlohou bolo degradovať a eliminovať všetky ľudské prejavy väzňov.
Boli až prekvapivo iniciatívni a kreatívni. Využívali takmer všetky spôsoby psychologických manipulácii využívaných vo väzniciach či pri vojenskej šikane. Ich vodcom bol chlapec, ktorý dostal prezývku „John Wayne“. Kto by ste boli vy?
Ako Phlip Zimbardo hovorí, väčšina z nás verí v protikladnosť pojmov dobro a zlo, v akúsi pevnú hranicu medzi dobrom a zlom. Keď počujeme o zverstvách spáchaných inými ľuďmi, hovoríme si, že sú zlí, majú v sebe zlo. Nevieme si predstaviť, že by sme boli ako oni.
Veríme v seba. Máme pocit, že nič podobné nikdy spraviť nemôžeme. Ale tento výskum a mnoho inej psychologickej literatúry nasvedčujú, že to nebude také jednoduché. Hovorí nám niečo o nás samých, čo je síce nepríjemné ale nevyhnutné počuť a pomenovať.
Tento experiment je možné pochopiť aj tak , že každý z nás, že práve ty sa môžeš dostať do situácie, v ktorej budeš ubližovať inému človeku, obmedzovať a ponižovať iné ľudské bytosti alebo budeš jednoducho pasívnym divákom. A nie je to o nejakom vnútornom zle v individualite, ale v ľuďoch a nebezpečenstve ktoré vzniká v pri určitom zadefinovaní situácie. Boli by ste nástrojom okolností.
Až pomenovaním a opísaním okolností, ktoré viedli k takýmto činom sa môžeme naučiť pochopit opäť trochu viac sami seba a zabrániť im. Ako Zimbardo hovorí: používaním delenia my-a-oni, žijeme vo falošnej ilúzii morálnej nadradenosti, ktorá pochádza z nedostatočného vnímania sily situácie. Žijeme vo falošnej pýche: „Ja nie som ten typ človeka.“ „On je taký a taký“. A neuvedomujeme si, do akej veľkej miery je naše správanie ovplyvnené prostredím alebo aktuálnou situáciou.
Namiesto odsudzovania, izolácie a eliminovania asociálnych indivíduí, by sme mali klásť čoraz väčší dôraz a viac úsilia na zmenenie situácii a prostredia, ktoré takéto správanie produkuje.
Stanford Prison experiment mal veľký vplyv na sanhu o humanizáciu a zmenu systému v amerických väzniciach. Na všetkých účastníkoch zanechal nezmazateľnú stopu a ovplyvnil ich další život i kariéru. Napríklad jeden z „väzňov“ sa sklamaný zo svojho zrútenia dal na štúdium psychológie a teraz pracuje ako väzenský psychológ.
Strážnik a väzeň sú len metaforou pre akúkoľvek situáciu, v ktorej má jedna osoba moc nad inou, keď je niekto úplne v moci druhého človeka. Je metaforou ľudskej plachosti a submisívnosti a jej protikladom ktorý z nej vyrastá v obludn0 rozmery. Je metaforou nadradenosti a podriadenosti v akejkoľvek forme, ktorá samotná vytvára priestor pre zneužívanie moci a v ktorej môže nastať obdobné zlyhanie.
Je taktiež upozornením na nebezpečenstvo anonymity, deindividuálizácie, uniforiem, uniformity a nemenej upozornenie na samotnú silu slov a pomenovaní, ktoré nás často nebadane ale isto zväzujú a spútavajú. Hovorí nám, že nestačí byť dobrý sám pre seba a nechať veci tak, ale rozhodujúca je iniciatíva a aktívny vzdor a snaha o zmenu.
V jednom svojom článku Zimbardo pripomína výrok Alexandra Solženicyna (obete útlaku sovietskej KGB), „ že hranica medzi dobrom a zlom leží v jadre každého ľudského srdca.“
Záujemcom rozhodne odporúčam dokument z autentickými zábermi z experimentu Quiet rage: Stanford Prison Experiment Dostupný tu: http://video.google.com/videosearch?q=quiet+rage&emb=0&aq=f#">
Za zmienku stojí aj tento odkaz: http://www.mindfully.org/Reform/2004/Abu-Ghraib-Prison-Photos11jun04.htm
Zimbardo, P. G. (2004). A situationist perspective on the psychology of evil: Understanding how good people are transformed into perpetrators (pp. 21-50). In A. G. Miller (Ed.), The social psychology of good and evil. New York: Guilford Press.
Zimbardo, P. G., Maslach, C., & Haney, C. (2000). Reflections on the Stanford Prison Experiment: Genesis, transformations, consequences. In T. Blass (Ed.), Obedience to authority: Current Perspectives on the Milgram paradigm (pp.193-237). Mahwah, N.J.: Erlbaum.
Haney, C., Banks, W. C., & Zimbardo, P. G. (1973). Interpersonal dynamics in a simulated prison. International Journal of Criminology and Penology, 1, 69-97.
http://www.prisonexp.org/slide-42.htm
Fotografie: http://www.prisonexp.org/
http://www.mindfully.org/Reform/2004/Abu-Ghraib-Prison-Photos11jun04.htm |
Cieľ experimentu